reklama

Moja absolventská prax

Absolventská prax-získanie odborných zručností a praktických skúseností u zamestnávateľa, prehlbovanie odborných zručností,alebo praktických skúseností uchádzačom o zamestnanie do 25 rokov, ktoré rozšíria ich možnosti uplatnenia na trhu práce...

Písmo: A- | A+
Diskusia  (0)

Rozhodovanie

Po úspešnom odmaturovani a neúspešnom prijatí na vysokú školu nasledovalo jedno veľké ťažké rozhodnutie o tom,čo bude nasledovať.

Každý u nás doma chcel niečo iné napriek tomu,že to je môj život a malo to byť MOJE ROZHODNUTIE. Ja som chcela odísť, podľa mami som mala ostať a otec to nechal na mňa, aj keď tiež nechcel,aby som odišla. U nás slovo "kompromis" bolo dovtedy jednou veľkou neznámou. A však práve v tomto, pomerne dosť stresujúcom období, nastal ten čas, kedy zistiť význam tohto slova.

SkryťVypnúť reklamu
Článok pokračuje pod video reklamou

Kompromis- absolventská prax

Študovala som na gymnáziu, preto nájsť vhodnú absolventskú prax bol veľký problém. Moja mamina pracovala ako špeciálny pedagóg v špeciálnej škole. Práve tam na 6 mesiacov smerovali moje kroky plné očakávaní.

Všetko sa to začalo 1. decembra. Vedela som z veľmi malilinkej časti do čoho to vlastne idem, no strach bol zase raz silnejší. Vošla som bránou, ktorou som chodila potom ďalších 6 mesiacov. Drevené, staré vŕzgajúce dvere ma vítali každé jedno ráno. Potom smer trieda, kde som sa prezula, prezliekla a odložila veci. Nezabudnem na tie prvé nesmelé pohľady. - dobré ráno..- dobrý deň... sa ozývalo z každej strany. Po schodoch, cez prechod na druhú stranu, k zástupkyni. Ešte aj učiteľky si ma prezerali ako neželaného votrelca.

SkryťVypnúť reklamu
reklama

Naivne som verila, že to,čo sa rozpráva,nebude pravda a však postupne som zisťovala ako to v tom školskom "biznise" vlastne funguje. Nesmelo som zaklopala na dvere a čakala, kedy sa otvoria dvere. Vošla som ako úspešná absolventka strednej školy, neúspešne prijatá na vysokú školu a vyšla som ako asistentka učiteľa.

Prvý deň ma dali do triedy ku mamine. Tá ma aspoň ako tak previedla školou, zoznámila s jej žiakmi a dala mi robotu. Deň čo deň byť v jednej malej miestnosti s osobou, ktorú máte aj doma, to je na ponorkovú chorobu. Nebolo. Nebol čas ani na komunikáciu. U nej som bola asi mesiac.

Zabývala som sa tam- nikdy som si však nedoniesla vlastný pohár. Znamenalo by to, že sa udomácňujem a ja som mala v pláne po 6 mesiacoch tam ani nevkročiť. Všetko bolo v poriadku. 4 hodiny odbili a ja som mala voľno. Potom ma presunuli k jednej pani učiteľke, ktorá mala piatakov. Ako som na začiatku spomínala, bola to špeciálna škola. V triedach boli mentálne aj telesne postihnuté deti . Kým človek nezažije nepochopí. Až tam mi začalo dochádzať do čoho som sa to namočila.

SkryťVypnúť reklamu
reklama

Učiť každý deň to isté a žiak to nechápe. Aké je ťažké vysvetliť maličkosti, ktoré my berieme ako samozrejmosť. Každý akoby sa túlaval vlastnou krajinou. Ich pohľady boli ostré ako dýka. Hra života pre choré deti sa hrá v tomto svete, kde si nemôžete byť istý zajtrajškom, veľmi ťažko. Odlúčený od normálneho života aj, keď sa rodičia tak snažia. Nesamostatní, navždy odkázaní na niekoho. Uberá to život rodičom, no napriek tomu sú ochotní im dať všetko. Ako ostatní na nich ukazujú prstom a mami ťahajú od takýchto deti svoje deti, aby sa náhodou nenakazili touto určite prenosnou chorobou. Mamička porodí dieťa s downovim syndrómom. Nečakané, zrada!. Zarmútok,strach,smútok i obavy- ako ho príme okolie? Budú sa vysmievať? No, keď ho prinesú , tie veľké modré kukadla sú silnejšie ako predsudky. Láska je na mieste a zase raz vyhráva. Príde rodina, vlastná rodina a prvá otázka:,, ako bude vyzerať, keď bude veľká a koľko sa dožije,"? to sú slová, ktoré človek fakt chce počuť!

SkryťVypnúť reklamu
reklama

Trpezlivosť? Tou musí byť človek doslova obrnený.

Poviete nerob to, dieťa sa na Vás usmeje a robí to ďalej. Koľko krát som sa rozprávala sama so sebou, koľko krát som nevedela rozlíšiť veci , ktoré sa stali a ktoré sa mi len zdali. Koľko krát som prišla domov, zaľahla a spala. Mala som chuť skončiť,vzdať to. Budila som sa zo spánku a mala pocit, že mi začína šibať. Koľko krát som prišla oslintaná, osoplená, špinavá. Keď som dvíhala dievča z vozíka a dávala na záchod, na druhý deň som sa nemohla postaviť od bolesti chrbta. Mohla som sa nakaziť žltačkou a ani rozšírene vši neboli výnimkou, o ostatnom radšej pomlčím.

Bolo mi tých deti ľúto,napriek všetkému, boli to moje zlatíčka. Boli mne, pani učiteľke, kuchárkam a vlastne všetkým o sto krát vďačnejšie. Spievali sme, hrali sme sa, tancovali,cvičili, maľovali,strihali,varili ...Veľa krát som sa zamýšľala nad vecami typu: Čo bude s nimi , keď vyrastú a nevedia rozprávať, nepočujú, nevidia, založia si niekedy rodinu? Ako budu pracovať? Jedno dievčatko som mala také, čo nevedela rozprávať, ale krásne písala, vedela počítať a aj čítať(čítali len slabiky). Dievča nemalo vlasy a vždy si prezeralo moje husté, dlhé vlasy. Chytala sa ich. Držala ich pevne v ruke, obzeralo sponky a ona nemala ani vlas.. Bol to veľmi smutný pohľad. Niekto kto tam nebol si nevie ani z ďaleka predstaviť tie pocity. Chlapec s DMO(detskou mozgovou obrnou), mentálne zaostalý, slabí, vedel len dva písmena a počítať len do dvoch. Ostatní ma volali pani a on jediní aj keď nevie rozprávať ma volal "ASINSTENTKA". Každe ráno ma vo dverách vyobjímal. Koľko krát za deň som musela prebaliť jedného chlapca, ktorý mal ochrnutý zvierač. Mohol za to? Nemohol. Napriek tomu ma vždy objal, pozdravil. No budem sa opakovať, vždy ma potešil ich úsmev a objatie. Ako sme sa bláznili a rehotali. Zvykla som si na nich, bola som pri nich 4 mesiace kým mi jedného dňa neoznámila zástupkyňa, že idem ku krpcom do prípravky.

To bola iná šálka kávy. Malé detičky pred vstupom do školy. Boli krásny. No niekedy to človek nezvládal. Ako vždy. Raz sme hore a raz dole. Veľa som sa naučila, veľa zažila. Neľutujem, aj keď na koniec praxe som čakala ako na zázrak.

Bol to zážitok, ktorý stál za to. Dalo by sa o tom rozprávať veľmi veľa. Museli by ste to aj tak vidieť. Neprajem nikomu, aby nemusel byť pri takých detičkách, kým sám nechce. Pol rok ubehol ako voda a ja sa zase pripravujem na skúšky. Dúfam, že tento rok to víde, lebo po tejto praxi som dospelejšia a sebavedomejšia. :)

Nikola Červenková

Nikola Červenková

Bloger 
  • Počet článkov:  4
  •  | 
  • Páči sa:  0x

Som obyčajné dievča z malého mesta. Vždy si idem svoje a tvrdohlavo často narážam do múru. Cez mnoho prekážok som stále tu. Myslím si, že nemám talent na nič. Mnohí však tvrdia, že mám dar slova, veľké srdce, málokedy zavreté ústa a prekypujem dobrou náladou. Keď niečo chcem, idem si za tým. Milujem svoju tvrdohlavosť, lebo má dostala tam, kde som teraz. Nevzdávam sa a snažím sa využiť všetky šance naplno. Nie som z rých, čo berú veľa, nie som z tých, čo chcú málo. Beriem život ako super zážitok :) Zoznam autorových rubrík:  SúkromnéNezaradené

Prémioví blogeri

Zmudri.sk

Zmudri.sk

3 články
Juraj Karpiš

Juraj Karpiš

1 článok
Milota Sidorová

Milota Sidorová

5 článkov
Lucia Šicková

Lucia Šicková

4 články
Martina Hilbertová

Martina Hilbertová

49 článkov
Juraj Hipš

Juraj Hipš

12 článkov
reklama
reklama
SkryťZatvoriť reklamu