Minútová záležitosť, ale jama v hrudníku

Autor: Nikola Červenková | 18.8.2014 o 14:39 | (upravené 18.8.2014 o 17:56) Karma článku: 5,66 | Prečítané:  554x

Posvätná geometria osudu. Hlava je bojisko, veľa zrelých myšlienok. Matne si spomínam na dátum, kedy prekročila prah nášho domu. No na naše osudové stretnutie nikdy nezabudnem. Ani by mi len nenapadlo, že osud sa s nami ešte vyhrá a ukáže mi, že nič nie je také ako si márne myslíme. Po dlhom prosení mi rodičia konečne dovolili psíka. Podmienka bola jasná – bude to tvoj pes a budeš sa o neho ty starať. Sučka jednej známej práve priviedla na svet malé čierne guľôčky. Výber nebol ťažký. Keď som prišla ja, boli na výber už len dve malé sučky. Malá strakatá a jedna čierna s bielymi labkami. Tá čierna ma automatický uhryzla do nohy, ruky, prstov a rozdať si to chcela aj s mojimi šnúrkami od topánok. Bránila som sa! Tohto psa si rozhodne domov neberiem, chcem toho druhého. Našťastie, ten druhý chlpáč bol už „obsadený“ a tak som si brala domov toho trháča. 

Originál je len jeden

Pri odchode mi bolo jasne, prečo na začiatku išlo o to -  kto z koho. Rovnaký dátum narodenia, rovnaké povahy, nečudujem sa ( aký pán, taký pes). Cestu k sebe sme si však našli už v prvý večer, keď mi z košíka vyliezla do postele. Od toho dňa spala so mnou. Za dvanásť rokov sme si toho prežili dosť. Nezabudnem na situácie, keď sme ju s kamarátkou pašovali v autobuse. Alebo, keď ju poštípal v lese sršeň a my sme celým lesom bežali dole k chate.  Ocinovi dala zabrať na dovolenke, keď nám ušla za veľkými psami. Musel tých veľkých psov hladkať, aby k nemu prišla aj ona. Nie je to zvláštne, pokiaľ nemáte strach. Vďaka láske k nej, sme prekonali svoje možnosti a hranice. Jej lovecké korene sa nezapreli ani, keď naháňala srnky v lese.  Keď sme všetci odišli z domu, sedávala na stole v kuchyni a cez žalúzie sledovala či náhodou nepôjdeme domov. Jej obľúbeným miestom, keď svietilo slniečko, bola na balkóne parapetná doska. Babka si s ňou tiež nevedela rady, keď jej sedávala v kvetináči na balkóne alebo vyjedala kvietky. Naučila som ju všetky možné povely. Prišla sa pritúliť, potešiť alebo schovať. Niekedy ma jednoducho prišla len celá zablatená a mokrá zobudiť. Mamine nechávala milé prekvapenia v posteli – darmo, chcela sa s mäsom podeliť. Nezabudnem ako sa jej šmýkalo na ľade. Ako tancovala v kuchyni, keď mamina robila rezne. Na Vianoce sedela pod stromčekom a strážila darčeky. A podobne. Poslednú dobu sa to žiaľ komplikovalo. Dohnala nás „psia“ staroba. Verte mi, niesť domov krvavého psa v narkóze, nie je nič pre citlivé povahy. Strážila nás, zostárla s nami. Bolo to puto, ktoré sa nikdy neskonči.

Nebol to LEN pes

Málokto pochopí takýto vzťah. Možno len ľudia, ktorí majú svojho domáceho miláčika. Často sa stretávam s názormi, že  VEĎ JE TO LEN PES PREBOHA! Nič živé nie je len TO.  Však ľudia si dnes nevážia už ani ľudí, ale bijú sa do pŕs so svojimi dokonalými hodnotami. Veľa ľudí o tom nevie nič. Nevie čo prežívajú druhý, ako sa cítia, čo cítia a prečo robia to, čo robia. No odpoveď vopred poznajú. Ako môže niekto súdiť človeka čo miluje tak veľmi, že ma lásky dostatok pre rodinu, priateľov, priateľa a jedného malého skromného chlpáča, ktorý si zakladá len na tom, aby mu bola darovaná láska a trocha vody či jedla? Málokto vie ako sa starať o seba a nie to ešte o psa. Málokto vie, že choroby sa nepodceňujú a treba bojovať, nie sa vzdávať. Podceňujeme starostlivosť o seba, nie nadarmo aj o ostatné živé stvorenia i veci.

Keď cukor, neosladí život

Vedeli ste, že aj pes môže mať cukrovku? Nie ste prvý, ani ja nie. Už to nie je len častým ochorením modernej doby súčasnosti u človeka, ale často postihuje aj psov. Ale taká diagnóza ma najprv prekvapila, potom vydesila a napokon rozplakala. Myslíme si, že aký je ten pes šťastný, ale je to naozaj tak? Začala sa krutá realita po dvanástich bezchybných rokoch.

Spustilo sa to nevinne. Zrazu pila strašne veľa vody a nedokázala udržať moč. Mysleli sme si, že prechladla ( áno, aj to dokáže LEN pes, ktorý sa svojím spolužitím s ľuďmi čoraz viac a viac prispôsobuje ľuďom), ale neprestávalo to. Nasledovala návšteva veterinára. Zobral jej krv, kontrolovala som jej moč a výsledok bol jasný. Silná cukrovka! Bolo len a len na mne, že či ju utratíme alebo budeme pichať inzulín.

 

Jeden koniec, jeden začiatok

Milovala som ju a utratenie som nebrala do úvahy. S mojim rozhodnutím prišlo veľa zmien. Pichanie inzulínu dvakrát denne, diabetické granule a nádej. Márne. Postupom času už sama nemohla zniesť pichanie a kňučanie bolo neznesiteľné. Konečné rozhodnutie bolo na mne. Milovať niekedy nestačí. Vedela som, že to bude tak lepšie. Zazvonil telefón a mamina mi s plačom oznámila: „ je v psom nebi“. Minútová záležitosť po dvanástich rokoch, ale jama v hrudi. Hovorím si „prepáč“ a slzy mi stekajú po tvári. Šepkám z okna dúfajúc, že ma bude počuť. Časť zo mňa odišla.  Chcela som ju ešte veľa naučiť, veľa jej ukázať a veľa jej dať. Kto ma vytlačí z postele? Kto si na mňa ľahne? Je to pre mňa ťažké. Srdce nevie prečo tĺcť a ja prečo žiť, potom slza a zase môj vlastný život. Pripadám si slabá. Chýba mi. Ani si neviete predstaviť ako veľmi. Dlho som nikoho nemilovala tak ako ju. Teraz si hovorím, že jedná láska odišla, aby prišla druhá. Zmierim sa s tým, ale nie dnes a ani zajtra. Chýba mi. Neviem si predstaviť, že prídem domov a nebude tam.  Kým si zvyknem, že je preč. Čo by som dala za to ju znova pohladiť.  Vedela som, že to príde. Vedela som, že to bude bolieť. Nevedela som, že takto veľmi.  Cítim sa osamelo, aj keď nie som sama. Najradšej by som opäť nechala všetky svoje súženia ďaleko vzadu. Horelo vnútro jej veselosti ako akýkoľvek plameň. Láska. Poznáme ju všetci. Každý z nás raz miloval i bol milovaný. Plače srdce, plače i duša. Plačú aj oči. Človek niekedy nemá iné východisko iba vraziť do múru. Moje slzy sú dôkazom ako mi srdce trpí. Daromné vzdychy, v srdci páli rana.  Smútok je krutý vládca a láska sa príliš nemusí s každodennou realitou.

Prišla mi však našťastie teraz do náručia večná láska, ktorá zvíťazí nad všetkým tým bordelom okolo, ktorý ju pomaličky nenápadne obhrýza.  Bez bolesti nemožno žiť v láske, to už dávno viem. Viem aj to, že  na svete je oveľa väčších problémov ako jeden mŕtvy pes. Stále však tvrdím, že veci, ktoré sa nás priamo netýkajú nás nezaujímajú. Pre mňa bol TEN pes neoddeliteľnou súčasťou môjho života. Bol to člen rodiny dvanásť rokov.

Bezcitných ľudí bolieva len hlava, citových srdce!

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

EKONOMIKA

Nové pravidlá zásadne ovplyvnia ľudí. Dlžníkov aj exekútorov

Sociálna poisťovňa môže siahnuť na účet dlžníka aj bez exekútora, bezvýsledne exekúcie sa musia zastaviť.

KOMENTÁRE

Fico radí socialistom ako byť populárnejší

Toto má byť lekcia z postkomunistickej Európy?


Už ste čítali?